Zatmenie Turecko 99

Keď pred pristátim z palubného reproduktora pred 19. hodinou príjemný hlas stewardky oznámil, že na letisku v Elazigu je 39 stupňov Celzia, domnieval som sa, že zle počujem. Viem z viacerých vlastných skúseností zo zatmení, čo robí vysoká teplota s ľuďmi a prístrojmi. Ak sme v roku 1998 s Dr. B. Livingstonom (USA) a Dr. A. Ozgucom (Turecko) vybrali a doporučovali Elazig a jeho okolie ako príjemné miesto pre pozorovanie úplného zatmenia Slnka 11. augusta 1999, nebolo to iba preto, že pravdepodobnosť pekného počasia tu bola odhadovaná na 80–90 %, ale aj pre nižšie teploty než boli v blízkosti mesta Dyarbakir, vzdialeného 400 km vzdušnou čiarou juhovýchodným smerom. Už na palube lietadla z Istanbulu do Elazigu mi tureckí kolegovia povedali, že v tomto roku je priemerná teplota v Turecku o 5 stupňov vyššia ako v minulom roku. Nevenoval som tomu žiadnu zvláštnu pozornosť, veď každý sa chce niečim vytiahnuť. Keď som ich vtedy počúval, pomyslel som si, kecajú. Avšak po pristáti som sa presvedčil, že hovorili pravdu. Po otvorení dverí mi teplo vyrazilo dych. Vonku bolo oveľa teplejšie než bolo dnu, ale my sme už nemohli cúvnuť. Štvorčlenná expedícia Slovenskej astronomickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied a Astronomického ústavu SAV v Tatranskej Lomnici v zložení Karol Maník, Ing. Ľubomír Klocok, CSc., Peter Zimmermann a autor tohoto článku dňa 3. augusta doletela do Elazigu, aby tu spoločne s astronómami z Bogazici Observatory v Istanbule pozorovali najvrchnejšiu vrstvu atmosféry nášho Slnka – korónu. Samozrejme, že okrem nás tu boli desiatky ďalších astronómov, profesionálov i amatérov. V období zatmenia sa konala v Elazigu aj vedecká konferencia tureckých astronómov.

Nezvyčajne vysokú teplotu v podvečerných hodinách nedokázal utlmiť ani klimatizovaný autobus cestovnej kancelárie Magister Tours vedenej pánom Mustafa Kartopu, ktorý po celý čas zotrval s nami v Elazigu, ale pritom koordinoval v Turecku pobyt asi 400 turistov z celého sveta. Ešteže mal niekoľko mobilov so sebou.

Ako som už uviedol, ako pozorovacie stanovište sme si v Turecku zvolili Elazig, ale ak mám byť konkrétnejší, bolo to mierne zložitejšie. Ale poďme pekne po poriadku. Elazig, ktorého názov pochádza od miestneho panovníka El Asis, má dnes asi 300 tisíc obyvateľov a takmer leží na brehu vodnej priehrady Keban v nadmorskej výške okolo 1000 m, ktorá bola postavená na rieke Eufrat ako prvá z 10 veľkých vodných priehrad na riekach Eufrat a Tigris vrámci veľkého projektu pre rozvoj juhovýchodnej Anatólie (azijská časť Turecka má pomenovanie Anatólia). Voda z priehrad slúži na výrobu elektriny, zavlažovanie smädnej slnkom vyprahnutej pôdy, a podmieňuje aj spory s Irakom a Sýriou, ktoré si v čase sucha robia nárok na vyšší prídel vody (v čase záplav a jarného topenia sa snehu na tureckých kopcoch priehrady zdržujú vodu) z oboch spomínaných riek. V meste je cementáreň, potravinársky a textilný priemysel, menšia továreň na výrobu železa, Eufratská univerzita s celkovým počtom asi 5000 študentov, a “presťahovaný” cukrovar. Ten leží od centra mestá asi 15 km a spomínam ho preto, že menší hotel v areáli cukrovaru bol pre nás domovom do 12. augusta. Izby síce neboli klimatizované, ale časom sme si na teplo zvykli. Jedného dňa nám tu aj popršalo, a vtedy nám bola skoro aj zima. V areáli sme sa stravovali na výbornej, i keď jednostrannej tureckej kuchyni, a najmä sme dlho do noci pri čiernej káve diskutovali o  všetkých možných i nemožných témach. Turci sú vynikajúci diskutéri. Pozorovacie stanovište sme tu však nemali. To bolo v dedine Harput – malej dedinke ležiacej na asi 7 kilometrov vzdialenom kopčeku severným smerom od centra Elazigu. Výškový rozdiel medzi Elazigom a pozorovacím stanovišťom bol asi 300 metrov, čo znamenalo, že aj teplota tu bola o čosi nižšia. Hlavný dôvod prečo sme si toto miesto vybrali za pozorovacie stanovište bol ale ten, že v tejto nadmorskej výške bolo menej prachu, ako dole v meste, kde dňom i nocou prúdia tisícky áut, osobných i nákladných (v tejto časti Turecka nie je nijaká železnica). Pripomeňme si najprv, že pevnosť Harput (jej história siaha do roku asi 3000 rokov p. n. l.), bola do roku 1923 po Istabule druhou najznámejšou pevnosťou, nachádzajúcou sa na hodvábnej ceste z východu na západ. Bolo tu 5 lýceí (americké, židovské, turecké, francúzske a nemecké), kostoly rôznych náboženstiev, hrady a pevnosti. Jedna z pevností sa nazýva “mliečna pevnosť”. Toto pomenovanie dostala preto, že pri jej dokončovaní tu panovalo veľké sucho a na celom okolí bolo veľmi málo vody. Vtedy meistny panovník nariadil, aby do malty pridávali kozie mlieko, ktorého bolo nadostač. Po vzniku moderného Turecka v roku 1923 sláva Harputu zanikla. Profesori sa odsťahovali prevažne do USA, študenti prešli do iných škôl. Z kozmopolitného mesta sa stala takmer neznáma dedina obývaná dnes predovšetkým Kurdami. Zašlú slávu dnes predstavujú zbúrané hrady, kostoly, nekonečne rozsiahle cintoríny a zopár obývaných starých domcov. Ale, aby som bol objektívny, je tu aj pamätník panovníka z roku 1020, ktorý sediac na bielom koni je umiestnený na hrane strmého brala orientovaného smerom k Elazigu. Hneď vedľa sa nachádza aj špičková kaviareň s priľahlým veľkým parkom, kde sa cez obedňajšiu siestu prichádzajú napapkať ľudia z mesta. Harput je posvätným miestom, kde sa dnes znova začína sťahovať zo zaprášeného Elazigu zámožná elita. Nové moderné domy tu rastú ako huby po dáždi a zatmenie Slnka spôsobilo, že medzi centrom mesta a Harputom sa postavila diaľničná komunikácia. Práce na tomto diele sa dokončovali ešte v noci pred samotným zatmením.

Naše pozorovacie stanovište (zemepisná dĺžka: 39 stupňov a 15 minút východným smerom a severná šírka 38 stupňov a 42 minút) o rozlohe asi 50 × 50 m bolo z jednej strany limitované obytnými domami (v jednom, z nich bolo mäsiarstvo) a z druhej nekonečne dlhým a širokým cintorínom. Na spomínanej rovinke, ktorej povrch tvorili kamene pretkané suchou trávou a bodliakmi, sa postupne usadili astronómovia z Japonska, Turecka, USA, Talianska a tiež naša expedícia. V samotný deň zatmenia tu bolo mnoho amatérov a laikov, a to i napriek tomu, že celá pozorovacia plocha bola ohradená modrou stuhou a miestami postávali aj tureckí vojaci. Samotné prístroje na pozorovacom stanovišti, keď už boli komplet hotové, v noci strážili študenti, ktorí tu prišli s tureckými kolegami z Istanbulu. Elektriku pre prístroje a chladiacie zariadenia Coca Coly a Pepsi Coly, ktoré nás za reklamu po dva dni napájali ich mokom, natiahli miestni odborníci z neďalekého stl´pa asi týždeň pre zatmením. Nemal by som zabudnúť na štáby rôznych televíznych spoločností vďaka ktorým sa z Harputu stalo na krátky čas “hlavné” mesto Turecka. Japonci bývali v centre Elazigu a ich plná kapsa im umožňovala požičať si auto. To isté platilo pre američanov. Nás chudobnejších, Turkov, Talianov a Slovákov z ubytovne v cukrovare (cca 20 km) vozil klimatizovaný autobus 2 razy denne.

Ráno na pozorovacie stanovište, na obed do cukrovaru. Po obede nasledovala 2–3 hodinová siesta. Potom sa všetko opakovalo odznova. O 16 hodine na pozorovacie stanovište, o 19 hodine späť do hotela. Po návrate nasledovala večera, ktorá najprv začínala dúškom studenej vody. Postupne sa premenila, i napriek moslimským príkazom a zákazom, kedy sa čo môže alebo nemôže piť, na aperitív s rakijou. Takmer všetci islamu verní domáci si to pochvaľovali, a my sme neprišli k žiadnym žalúdočným ťažkostiam.

My sme mali v pláne pozorovať dolnú korónu s veľkým rozlíšením, spektrum rozptýleného svetla večer po zotmení a v čase zatmenia a bielu korónu s teleobjektívom do 5–6 polomerov Slnka. Na základe týchto experimentov sa pokúsime určiť fyzikálne podmienky (teplotu, hustotu) jemných štruktúr v dolnej koróne (do 2 polomerov Slnka) a ich náväznosť na veľké štruktúry, aké najčastejšie poznáme z klasických snímok zatmenia Slnka alebo z družice SOHO robenej koronografom C2. Spektrum roptýleného svetla by malo dať odpoveď na otázku, kde vznikajú niektoré spektrálne čiary: v koróne alebo v zemskej atmosfére. Aby sme získali veľké rožlíšenie v dolnej koróne a doplnili tak chýbajúce údaje pre družicu SOHO, mali sme so sebou 20cm objektív s ohniskovou vzdialenosťou 304 cm (za ideálnych podmienok by rozlíšenie mohlo byť okolo 1 oblúkovej sekundy) a 5 cm objektív s okulárovým zväčšením, kde priemer Slnka bol až 9 cm. Rozlíšenie by malo byť pod jednu oblúkovú sekundu. Veľký “seeing” a nespoľahlivosť chodu jedného zo siderostatov spôsobili, že sme od tohoto experimentu upustili a robili sme len štruktúru bielej koróny do vzdialenosti 7–8 polomerov na čiernobiely film (v jednoduchom systéme uvedený objektív mal ohniskovú vzdialenosť 50 cm). Experiment s 20 cm objektívom sa dokonale podaril. Urobili sme 3 expozície (2, 1/8 a 1/60 s) na čiernobiely film KODAK Tmax a 3 na KODACHROME 64T. Materiál sa postupne spracováva. Zo spektier sme získali po 3vsérie záberov.

Čas medzi príletom do Elazigu a dňom s veľkým T bol vyplnený neúnavnou prácou na príprave všetkých experimentov, diskusiou medzi jednotlivými tímami, ale aj s miestnymi obyvateľmi, najmä vždy a všade zvedavými deťmi. Svetlo do 20 cm ďalekohľadu, ktorý ležal horizontálne, bolo vrhané z 20 cm zrkadla siderostatu. Výhodná poloha Slnka nad horizontom umožnila, že pôvodný objektív sme clonili len na 19 cm, takže sme zo svetelnosti veľa nestratili. Jeden deň sme sa aj poriadne vyplašili. Bolo to asi 4 dni pred samotným dňom zatmenia, keď sa na oblohe začali tvoriť búrkové mračná, ktoré vydržali až do večera. Dokonca nám v ten deň v cukrovare aj poriadne spŕchlo. Neplatilo to ale pre Harput. Tam bolo po celý deň pekne. Mimoriadne som sa potešil, že sme vybrali dobré miesto pre pozorovanie.

Deň zatmenia, 11. august, sa priblížil. Od ranných hodín, keď som s východom Slnka opustil “svoju” spálňu, preháňali sa po oblohe malé mráčiky. Včerajšia predpoveď počasia nebola príliš optimistická. Asi 300 km severovýchodným smerom od nás sa nachádzala výšková tlaková níž. Prognózy hovorili, že ak sa stočí na juh, bude zamračené, ak iným smerom, bude pekne. Nik však ale nevedel povedať, čo sa stane. To máte tak, ako keď vám na hrane noža tancuje malá gul´očka, a vy máte určiť, ktorým smerom spadne. Raňajky o 7:30 boli klasické: chlieb, čaj, maslo, med, syr a melón. Potom odchod na pozorovacie stanovište. Zatmenie malo nastať až o 14:40, takže sa dalo očakávať, že to bude ťažký deň. Aj veru aj bol. Ranné mraky sa postupne v hrejivých lúčoch Slnka rozplynuli, ale okolo 12 hodiny sa začínali vytvárať klasické mraky pekného počasia, kumuly. Raz boli od Slnka ďalej, inokedy bližšie. Dokonca, asi 2 hodiny pred samotným zatmením sa na chvíľku Slnko celkom zakrylo malým mráčikom. To nám do smiechu nebolo. Dopoludňajší čas, okrem príprav a skúšok na experimenty, bol venovaný aj pózovaniu pre rôzne agentúry a televízne spoločnosti. Objavil sa tu aj prof. Eric Priest, jeden z najväčších “hydrodynamikov” súčasnosti, a hravo si ma doberal. K prístrojom sa drali rôzni návštevníci, ktorí ani nevedeli, čo chcú vidieť. Krátko po plnej fáze zatmenia, keď som išiel spolu s Dr. Ozgucom a Dr. Livingstonom do provizorného televízneho štúdia na interview, zbadal som, že vlastne celý Harput a jeho okolie pokrývala súvislá masa ľudí. Bolo ich podľa odhadov viac ako 50 tisíc. Všetci sa domnievali, že odtiaľ bude pohľad na korónu najkrajší. Vráťme sa ale späť k zatmeniu. Krátko potom ako sa Mesiac dotkol Slnka, začala sa nepríjemne vysoká teplota znižovať. Keď Mesiac Slnko zakrýval asi na polovicu, bolo celkom príjemne. Nad okolitú krajinu sa začal znášať postupný súmrak. Sedel som pod reklamným “baldachýnom” spoločnosti Pro Data, ktorý vrhal tieň na okulárový koniec “dvadsiatky”. Asi 10 minút pred druhým kontaktom sme skontrolovali správnu polohu Slnka na matnici a vybrali ju von. Nezostávalo nám nič iné len dúfať, že elektrika nevypadne alebo neprídu nijakí miestni šamani, aby nám pohli Slnkom. Nič také sa naozaj nestalo. Nasadil som kazetu s fotografickým materiálom a starostlivo v duchu preberal aké úkony musím robiť. Fotografovali sme na film o rozmere 18 × 24 cm, čo znamenalo, že uzávierka kazety sa musela obsluhovať ručne: odistiť, vytiahnuť, zavrieť, zaistiť, prehodiť kazetu, a znova to isté. Nesmela sa otvoriť už exponovaná kazeta. Expozičné časy mal meniť Peter. Ľubo a Karol stáli pri ostatných experimentoch. Chýbajúci počet “našich” pozorovateľov doplnil kolega z AsÚ SAV Dr. Richard Komžík s jeho dvoma priateľmi z Prahy, ktorí sa v tom čase potulovali po Turecku, a zatmenie Slnka si odbehli pozrieť k nám do Harputu. Mesiac neúprosne zakrýval Slnko a odkrojoval čas pred začiatkom veľkého T. Malé mračky boli tak na 10 stupňov od Slnka a našťastie sa rozplývali. Obloha v tej dobe mala svetlomodrú farbu, čo svedčilo o prítomnosti prachu v ovzduší. Čím ďalej bolo tmavšie. Všimol som si, ako sa po zemi prehnali letiace tiene. Potom to zrazu prišlo. Intenzita svetla razom poklesla asi 1000krát, Mesiac úplne zakryl Slnko a krajina sa ponorila do pološera. Nebolo to však také pološero, ako si ho pamätam z iných zatmení. Bolo svetlejšie. Hlavným dôvodom bola krátkosť zatmenia, len 2 minúty a 10 sekúnd, a relatívne veľký počet prachových častíc v ovzduší. “Zatmeňový” čas neúprosne rýchle plynul. Vtedy som nevnímal okolo seba nič. Tvrdý trening pred zatmením sa vyplatil. Skončili sme asi o 10 sekúnd skôr, bez jedinej chyby alebo zaváhania. Rýchle sme vybehli spod “baldachýna” von a stihli si pozrieť korónu. Pamätam si, že bola slabá, ale zato okolo celého Slnka taká strapatá ako vlasy na natupírovanej hlave dievčaťa. Zdalo sa mi tiež, že pri tmavom mesačnom kotúči boli viaceré miesta v koróne veľmi jasné. Registroval som tiež červené svetlo majúce pôvod v protuberanciách. Ktosi na mňa kričal, pozri sa, tam je Venuša. Nevidel som ju. Zbadal som len malý mráčik, ktorý bol asi 15 stupňov od Slnka. Zrazu sa objavil prudký záblesk svetla. Ľudia začali vrieskať. Mesiac začal pozvoľna opúšťať Slnko, aby nám podobný úkaz zopakoval až 21. júna 2001. My sme žili v presvedčení, že všetko dopadlo OK. Svojou istotou si je človek vedomý až po vyvolaní filmov, ktorá prišla v jednom experimente až 2 týždne po návrate z Turecka domov. Pre úplnosť dodávam, že zatmenie u nás trvalo 2 min a 6 s, so začiatkom 14 hod 36 min 13 s miestného času.

Po zatmení sme začali s rozoberaním prístrojov a ich opätovným balením do expedičných debien. Nasledujúci deň sme už odlietali do Istanbulu, kde 13. augusta začínala medzinárodná konferencia o výskume slnečnej koróny. Zišlo sa nás tam z rôznych končín sveta viac ako 60. Všetci sme pozorovali zatmenie Slnka v Turecku, či už profesionálne, alebo len tak pre potešenie. Bola to dobrá konferencia a trvala 3 dni. V deň odletu, 17. augusta, ráno o tretej hodine sme zažili silné zemetrasenie. Po návrate domov mi kolegovia povedali, že mám novú vednú disciplínu: výskum slnko-zemetrasení.

Moja 11. expedícia za úplným zatmením skončila dobre. Pri návrate domov, na letisku v Košiciach som povedal: “Kurdi nás nezajali, Turkyne nezviedli, ťažkým klimatickým podmienkam sme sa prispôsobili, zatmenie Slnka sme úspešne pozorovali a zemetrasenie šťastne prežili a vrátili sa domov”.

Expedícia sa realizovala len vďaka sponzorom. Naše poďakovanie patrí: Českým aerolíniam (pobočka Poprad), Air Transport Europe v Poprade, Poľnobanke a.s., Bratislava, Slovenskej sporiteľni, a.s., Bratislava, Mestskému úradu vo Vysokých Tatrách, firmám Avon, a.s., Jurdík z Popradu, Výskumnému ústavu jadrových elektrární, a.s., Trnava a ďalším 3 organizáciam, ktoré si neželali byť menované. Ďakujem aj všetkým priaznivcom, ktorí nám držali palce, či inak nám drukovali.

Vojtech Rušin
Astronomický ústav SAV, Tatranská Lomnica
Slovenská republika